Arizona 2012 - Smato.sk

Vietor neustáva a Route 89 má pre nás pripravené prekvapenie. Piesočnú búrku. Tony piesku vietor prenáša po krajine. Viditeľnosť je taká, ako u nás keď je hmla. Autom sa ide zle, pieskové jazyky sú smykľavé ako sneh, navyše ten silný vietor. Zážitok, ktorý sa nedá naplánovať. Trochu sa bojíme, ale na druhej strane sme z toho normálne natešení :-)

Búrka prešla asi po 10 míľach a zrazu sa vyjasnilo a po pieskových závejoch ani stopy. Asi po 30 minútach zas začal padať sneh. Tu sa to naozaj mení každú chvíľu. Krajina sa opäť farbí viac do červena, niektoré úseky cesty sú doslova prerazené cez skaly.

Konečne odbočka na Horeshoe bend. Nenápadné parkovisko, tabuľa s upozornením, že ideme na vlastnú päsť a pár pokynov čo sa odporúča a čo nie, keď dorazíte k vyhliadke. Šlapeme trištvrte míle, vietor sa opäť rozfúkal a my cítime piesok už aj v ústach. Pochrumkávame ho, zápasíme s vetrom a prichádzame konečne do cieľa. Nie je tu žiadna rozhľadňa, žiadne zábradlie. Nič. Pomaly sa plazíme na koniec previsu a tu zo mňa vypadlo po prvý krát WOOOW. Ticho, ktoré sa aj v tom vetre na nás zdola doslova vyvalilo mi úplne zobralo dych. Pre mňa to bol najlepší zážitok celej výpravy. Na toto miesto som sa tešil uz pred cestou, ale nevedel som, že uvidieť celú "podkovu" je taký adrenalínový zážitok. O to silnejší dojem toto miesto na mňa urobilo. Vietor neustával, nad pláňou sa stále vznášali oblaky piesku, ale dole, v tej hĺbke viac ako 600 metrov bol kľud a ticho. Nádhera.

Odchádzame s tým, že ráno sa sem ešte vrátime, pretože noc sme mali naplánovanú stráviť v mestečku Page, ktoré je len 5 míľ od tohto miesta. Večeru absolvujeme vo fastfoode, chlapci sa vybláznia v detskom kútiku a ideme do motela.

7.marec 2012
Ráno nás čakalo pekné počasie, vietor našťastie ustal a my sme sa vrátili na Horseshoe bend. Keď dorazíme na miesto, sú tu len dvaja turisti. Tí po chvíli odišli a my sme mali celú vyhliadku asi pol hodinku len pre seba. Boli sme tam úplne sami. Znova sa plazíme na miesto, odkiaľ je najlepší výhľad a znova ten pocit ako včera. Wow. Zostávame ležať až pokiaľ nás nezačne chladiť skala na ktorej ležíme. Nad druhou stranou kaňonu sa vznášajú ťažké oblaky, z ktorých sa až k nám dostávajú snehové vločky. Posledný kukuk do priepasti, vstávame, berieme si kamienky na pamiatku a pokračujeme v našej ceste. Slniečko sa na nás usmieva, tento deň sa začal naozaj pekne.